Väčšina biblistov je presvedčená o tom, že príbeh Knihy proroka Jonáša nie je historickou udalosťou, teda sa nikdy nestal. Predpokladajú, že skôr ide o podobenstvo, ktorého cieľom je povedať dôležitú pravdu o Božom milosrdenstve a o Božej vôli spasiť nielen vyvolený izraelský národ, ale všetky, i pohanské národy.

JONÁŠOVO POVOLANIE A ÚTEK

            A Pán prehovoril k Jonášovi, synovi Amitaiho, takto: „Vstaň a choď do Ninive, veľkého mesta a volaj tam, že ich zloba vystúpila predo mňa.“ Ale Jonáš vstal, aby zutekal spred Pána do Taršišu. (Jon1, 1-3)
            Jonáš má na seba vziať úlohu proroka ohlasujúceho trest.
            Jonáš je rebel. Uteká do Taršišu, hoci Pán ho posiela do Ninive. Nevieme, kde sa Taršiš nachádzal, v tomto rozprávaní však symbolizuje mesto maximálne vzdialené od Ninive. To, že Jonáš doslova zutekal pred Pánovým poslaním, dokazuje i spôsob, ako promptne a ľahko nastúpil na loď do Taršišu. Rýchlo zaplatil svoje prevozné, ktoré vždy bývalo predmetom zdĺhavého zjednávania sa. Zvlášť pre dobových poslucháčov toto muselo zniesť veľmi nezvyčajne, a to aj pre fakt, že lode sa v staroveku z Taršišu vracali iba raz za tri roky.
            O meste Ninive vieme, že sa nachádzalo na území dnešného Iraku - na brehu rieky Tigris oproti modernému mestu Mosul. Toto asýrske mesto dosiahlo najväčší rozmach v 7. storočí pred Kristom. Archeológia svedčí o násilnom a hrubom konci Ninive, z ktorého sa toto mesto nikdy nespamätalo a už nikdy nebolo obnovené.

            Ale Pán vrhol na more veľký vietor, takže na mori nastala veľká búrka a lodi hrozilo stroskotanie. (Jon1,4) Námorníci - pohania, sa modlia k svojim bohom – sú to bohovia búrky, vetrov, mora, ktorým v prístavných mestách stavali aj chrámy. Na lodi bývali pre uctievanie kultu vyhradené osobitné priestory. Zároveň sa námorníci snažia odľahčiť loď. Sú tu teda predstavení ako vo svoje božstvá veriaci a ako prakticky konajúci ľudia.

            Jonáš však zostúpil do vnútra lode, ľahol si a spal. (Jon1,5) Nečinný Jonáš stojí v ostrom protiklade k námorníkom, ktorí robia všetko pre záchranu lode a cestujúcich. Jeho pasivita je i mlčanlivým potvrdením priania vysloveného v Jon4,3, kde si žiada umrieť.

            Na Jonášovej reakcii na Pánovo slovo možno vidieť, že cesta od volania k povolaniu nemusí byť priamočiara a jednoznačná. Medzi prvým oslovením a vnútorným prijatím poslania často býva dlhá cesta. Prosba o odňatie života poukazuje na nesmierne ťažkosti, ktorými môžu prechádzať ľudia Bohom k nejakému poslaniu povolaní.
            Svätý Gregor Naziánsky sa pýta a my sa môžeme pýtať s ním: „V čom som ja iný od Jonáša? Ako by som sa obránil, keď sa rozpamätám, ako som sa nechcel nechať zapriahnuť, ako som odmietol jarmo služby, o ktorom neviem povedať, či je ľahké alebo ťažké, ale ktoré chcel Boh na mňa položiť... V tomto som sa veľmi namáhal pochopiť svoju povinnosť a nachádzal som sa medzi dvoma obavami: jedna z nich ma brzdila a druhá ma poháňala. Po dlhom čase som sa musel rozhodnúť pre jednu z nich. Kývaný zo strany na stranu a hnaný nestálymi vetrami som sa nechal ovládnuť prvou obavou. Premohol ma strach z neposlušnosti.“
            Podobnou cestou môže prechádzať i človek v období dospievania, kedy opúšťa krajinu detstva a detský obraz Boha. To platí i pre všetky zlomové obdobia v živote človeka, ktoré znamenajú hlboký vnútorný prerod osobnosti.

            Námorníci spoznávajú, že to Jonáš je príčinou nešťastia, lebo neposlúchol hlas Pána. Reakcia týchto pohanov nás zaráža: „Čo si to urobil?“ (Jon1,10) Nechápu, ako mohol neuposlúchnuť hlas svojho Boha. Sú to rovnaké slová, aké kladie Boh Eve v rajskej záhrade pre jej skutok: „Čo si to urobila?“
             „Ja viem, že pre mňa vás postihla táto veľká búrka.“ (Jon1,12) „Chyťte a vrhnite ma do mora...“ (Jon1,12) Jonáš musí byť vo veľkej vnútornej kríze, keď volí radšej smrť namiesto modlitby alebo úkonu, ktoré by ho viedli k zmiereniu s Pánom. Keď námorníci vrhnú Jonáša do mora, more sa naozaj utíši a námorníkov sa zmocní bázeň pred Pánom.
            Ich strach o život uprostred zúriaceho mora sa zmenil na úctu pred Pánom neba a zeme a všetkých jej živlov. Priniesli Pánovi obetu a zaviazali sa sľubmi. (Jon1,16) Ich premenu možno pokojne nazvať obrátením.

            Táto udalosť má svoje tri paralely v Novom Zákone.

1. Zázračné utíšenie búrky na mori. Ježiš zaspal v zadnej časti lode v čase, keď sa na Galilejskom jazere strhla búrka. Je zaujímavé, že evanjelista akoby kopíroval vznik búrky a opis živlov z knihy proroka Jonáša. Keď hovorí, kde Ježiš spí, prekvapujúco volí slovo označujúce najzadnejšiu časť lode, väčšieho stredomorského plavidla, aké sa v Galilei nepoužívalo – pravdepodobne preto, aby ukázal na súvis s príbehom proroka Jonáša. Námorníci žiadajú Jonáša: „Volaj k svojmu Bohu!“ (Jon1,6), apoštoli: „Pane, zachráň nás!“ More je utíšené, avšak v evanjeliovom príbehu inak -  je tu predsa niekto väčší ako bol Jonáš (Lk11,32). Ježiš tu koná priamo, správa sa ako Jonášov Boh.
2. Kajfášov prorocký výrok: „Lepšie je, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ.“ (Jn11,50) Jonáš je hodený do mora, aby sa zachránila posádka lode, Ježiš je ukrižovaný, aby zachránil ľudstvo.
3. Stretnutie Ježiša so Samaritánkou, ktorá mu hovorí:„Vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať Bohu.“ Ježiš jej však odpovedá: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde.“ (Jn4) Pre veriaceho Žida bolo možné klaňať sa Bohu a prinášať mu obetu na jedinom mieste, a to v Jeruzalemskom chráme. Námorníci, ktorí prinášajú obetu priamo na lodi, sú nesmelým napĺňaním vízie prorokov Sofoniáša a Malachiáša, ktorí hovoria o klaňaní sa všetkých národov každého vo svojej vlasti (Sof2,11) a o obetovaní na každom mieste (Mal1,11). V tomto smere je Kniha proroka Jonáša významným dielom v biblickom zjavení, lebo svojím učením o všeobecnom povolaní všetkých ľudí k viere v jediného a pravého Boha je predzvesťou evanjeliového posolstva.

(použitý zdroj: Komentáre k Starému Zákonu 2, Dobrá kniha 2010)